« Tak ako všetky historické udalosti, aj súčasná vojna – do istej miery – závisí od príčin závažnej a dávno uplynulej povahy. Historici budú musieť jedného dňa preskúmať demografické, hospodárske a etnické pomery, v dôsledku ktorých sa zdalo, že medzi národmi istý čas znásobujú podnety na konflikt; ako nestabilný stav Rakúsko-uhorskej ríše, vývoj balkánskych národov a rastúce národné povedomie určitých národnosti nevyhnutne smerovali k tomu, že v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti dôjde k prekresleniu mapy Európy; a napokon, ako z toho všetkého vyplynul pocit nepokoja a obáv, ktorý pripravil mysle ľudí na vojnu.

Nech už je význam týchto neosobných príčin akýkoľvek, nemôžu pôsobiť samotné osebe; svoj účinok môžu vyvolať len prostredníctvom ľudskej vôle. Keď vypukne vojna, deje sa tak preto, že si ju niektorý štát praje, a práve tento štát musí niesť zodpovednosť. Ak sme v priebehu posledných desiatich rokov prešli veľmi vážnymi krízami… a žiadna európska vojna z nich nevznikla, nebolo to preto, že by morálna situácia v Európe bola priaznivejšia než dnes, ale preto, že ľuďom túžiacim po mieri sa podarilo odvrátiť hroziace nebezpečenstvo. Ak tentoraz ku katastrofe došlo, znamená to, že títo ľudia – alebo aspoň niektorí z nich – zmenili svoj názor. A tak sa vynára otázka: kde k tejto zmene došlo? Ktorý národ uprednostnil vojnu pred mierom, a aký mal na to dôvod? (s. 3) »