RODOĽUBSTVO Značka
Stránka 4 z celkom 7 stránok.
Dokopy: 165 článkov.
▐ Zverejnené: 20/03/2026
![]( "Hrdina a zároveň učiteľ: Hrdina svedčí príkladom, svojimi skutkami a z nich vyplývajú jeho slová (Lawrence Pearsall Jacks, 1924)")
Základný popis
V roku 1924 zaznel hlas L. P. Jacksa, ktorý odhalil hlbokú pravdu o povahe skutočnej hrdinskosti. Jeho slová rezonujú dodnes, majú hlboký dosah na naše predstavu o skutočnom vodcovstve. Nemôže očakávať ten, že nás bude viesť, ak niečo káže, no jeho činy vedú k odlišným výsledkom. Sú to práve skutky, s na ne nadväzujúcimi reálnymi dôsledkami aktivity človeka, ktoré sú tými skutočnými svedectvami – tie, ktoré rezonujú v pamätiach a formujú budúcnosť jednotlivca a celého národa.
« Hrdina a zároveň učiteľ: Hrdina svedčí príkladom, svojimi skutkami a z nich vyplývajú jeho slová (Lawrence Pearsall Jacks, 1924) »
ZNAČKY: Citát – Kresťanstvo – Etika – Spoločenská zodpovednosť – Politika – Rodoľubstvo – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Výchova – Pokora – Služba – Milosrdenstvo
« Tak ako vo všetkej [ostatnej] hrdinskej literatúre, [rovnako] ani v evanjeliách nie sú funkcie hrdinu a učiteľa rozlišované, ako sme sa ich naučili rozlišovať v modernej dobe. Hrdina učí predovšetkým tým, kým je, a čo robí; [pričom] to, čo hovorí, je tomuto vždy podriadené a vyplýva z toho. „Skutky, ktoré konám, tie o mne svedčia.“
(s. 28) » PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: JACKS, Lawrence Pearsall. The Challenge of Life – Three Lectures (Hibbert Lectures, 1924). Londýn (UK) : Hodder and Stoughton Limited, 1925. 112 strán.▐ Zverejnené: 20/03/2026
![]( "Odkaz starobylej Perzie (Perzepolis): Kráľ zabíja démonického génia (1887)")
Základný popis
Z hlbín času k nám prehovorá Perzepolis – stratené mesto snov, kolíska mýtov a odraz dávnej slávy Perzie. Táto fascinujúca ilustrácia oživuje legendu o súboji kráľa so zlovestným géniom – personifikáciou temnoty v srdci Orientu. Pozrite si, ako sa ctihodný panovník postavil – hľadiac mu priamo z očí do očí – tomuto diabolskému stvoreniu a rozhodol sa brániť cnosť pred silami zla v tomto epickom súboji morálky a chaosu.
« Odkaz starobylej Perzie (Perzepolis): Kráľ zabíja démonického génia (1887) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Orient – Blízky východ – Perzia – Rodoľubstvo – Folklór – Mytológia – Legenda – Mravný ideál – Cnosť
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: BENJAMIN, Samuel Green Wheeler. The Story of Persia. New York, Londýn : G. P. Putnam’s Sons, 1887. 306 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/odkaz-starobylej-perzie-perzepolis-kral-zabija-demonickeho-genia-1887/
▐ Zverejnené: 09/03/2026
![]( "Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890)")
Základný popis
Ponorte sa do smútku a krásy slovenskej ľudovej tvorivosti. Táto pieseň, uchovaná v historickej tlači časopisu „Vlasť a svet“ z roku 1890, prináša prostú, no hlbokú baladu o slávikovi, ktorý si spokojne spieva, zatiaľ čo srdce človeka, ktorý jeho krásnemu spevu načúva, narieka. Objavte obraz národnej identity, slovenskej dediny a slovanskej duše v úryvkoch plných spomienok. Nechajte sa uniesť melódiou duši, ktorá rezonuje naprieč generáciami.
« Slávik (Prostonárodnia pieseň, 1890) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Smútok – Sklamanie
Slávik (Prostonárodnia pieseň)
« Spievaj si, slávičku,
v zelenom hájičku,
aj ja si zaspievam,
idúc na trávičku.Trávička zelená
kade ja chodievam,
lebo ju ja často
slzami polievam.Ústa mi spievajú,
oči sa mi smejú
ale od srdiečka
slzy sa mi lejú. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 15. mája – Číslo 10, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/slavik-prostonarodnia-piesen-1890/
▐ Zverejnené: 08/03/2026
![]( "Materské šťastie (Edmund Plume, 1907)")
Základný popis
Pohľad do idylického sveta rodiny a domova. Ponorte sa do nostalgickej atmosféry ilustrácií, ktoré zachytávajú nežnosť materskej lásky a pokoja rodinného krbu. Objavte krásu detstva a rodinného šťastia.
« Materské šťastie (Edmund Plume, 1907) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Pokora – Služba – Láska – Muž a žena – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Spoločenská zodpovednosť – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Die Gartenlaube – Illustriertes Familienblatt / No. 5, 1907. Leipzig (Nemecko) : Ernst Keil, 1907.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/materske-stastie-edmund-plume-1907/
▐ Zverejnené: 06/03/2026
![]( "Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898)")
Základný popis
Ponorte sa do histórie slovenského kúpeľníctva s týmto unikátnym historickým záznamom z roku 1898. Poznatky z publikácie Colomana von Fodora zachytávajú chýrnu slávu piešťanských kúpeľov. Prežite cestu časom a objavte liečivé účinky sírnych bahien, ktoré chválili lekári a učenci ako Georg Wernher, Thomas Jordan a Johann Crato von Krafthoim.
« Ohlasy 15. storočia: Kúpele Piešťany – Liečivá sila slovenského kúpeľníctva (Schlammbad Pistyan / Pöstyén in Ungarn, 1898) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
« Hoci o pôvode a prvej známej histórii slávnych sírnych bahenných kúpeľov v Piešťanoch spoľahlivé údaje chýbajú, je možne s istotou predpokladať, že kúpele boli známe už v 15. storočí a mnohí sem prichádzali zďaleka, aby v týchto teplých prameňoch hľadali liek na rôzne neduhy, najmä kožné choroby, reumatické bolesti, ochorenia kostí atď. Vo svojej brožúre – vydanej vo Viedni v roku 1551 – uvádza Georg Wernher prvú spoľahlivú písomnú informáciu o termálnych prameňoch v Piešťanoch. Chváli ich liečivé účinky, opisuje ich vysokú teplotu, kolísavú prítomnosť samotných prameňov, ako aj ílovité bahno, ktoré si vyslúžilo jeho uznanie. Ďalej spomína, že pacienti hľadajúci uzdravenie si počas kúpeľa natierali postihnuté časti tela bahnom na istý čas usadeným v termálnej vode. Túto prax opakovali deň čo deň, až kým po dosiahnutí úľavy neopustili kúpele. Okrem toho nachádzame zmienku aj v spise Thomasa Jordana, publikovanom v roku 1586, v ktorom opisuje minerálnu vodu a osobitne zdôrazňuje úžasnú liečivú silu prameňov. S nie menším uznaním prišiel Johann Crato von Krafthoim [Johannes Crato von Krafftheim – dvorný lekár troch cisárov Svätej ríše rímskej, pozn.], lekár troch cisárov, v roku 1594 pochválil vynikajúce pramene a bahno, ktoré sa v nich nachádzalo. Nikolaus Istvánffý [barón, uhorský politik, historik, básnik, ktorý pôsobil ako uhorský palatín, pozn.] v roku 1599 dodáva, že Turci – pri svojom druhom nájazde na Piešťany – odviedli slabých a nemohúcich […] do svojho hlavného tábora. Zaujímavosťou je, že Piešťany boli trikrát napadnuté tureckými lupičskými hordami, a to v rokoch 1530, 1599 a 1663, a vtedy už známe liečivé pramene vo veľkej miere prispeli k uzdraveniu zranených, ktorí zostali po takýchto [tragických] udalostiach. Trojité využitie liečivých prameňov zaujalo v roku 1622 Andreasa Bacciusa, osobného lekára pápeža Sixta V. [Sixtus V., Sixtus Quintus, pozn.] V roku 1642 oslávil Anton Beschonovinus pramene a ich liečivé vlastnosti v básni. Neskorší autori, a to Fröhlich v roku 1644 a Martin Zeiller v roku 1664, uvádzajú, že v tom čase sa pramene nachádzali na ľavom brehu Váhu. Práca o kúpeľoch v Piešťanoch, ktorú v roku 1745 vydal Justus Johann Torkos [Ján Justus Torkoš, Torkos Justus János – slovenský chemik, balneológ, doktor medicíny, hlavný mestský lekár Bratislavy, pozn.], lekár kráľovského slobodného mesta Pressburg, poskytuje obzvlášť zaujímavé historické údaje. Svojím opisom a takýmto písomným šírením informácií o výnimočných liečivých účinkoch, ale ešte viac svojím usilovným výskumom zameraným na opätovné nájdenie už zaniknutého horúceho prameňa si autor vyslúžil nesmierne zásluhy o blaho kúpeľného mesta a jeho večnú vďaku. (Fodor, s. 1-2 )»
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: FODOR, Coloman von. Schlammbad Pistyan (Pöstyén) in Ungarn mit Besonderer Berücksichtingung der Massage-Heilmethode. Viedeň a Lipsko (Rakúsko-Uhorsko) : Wilhelm Braumüller,1898. 56 strán. Digitalizovali: Bayerische Staatsbibliothek München (Nemecko).▐ Zverejnené: 05/03/2026
![]( "História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw's Dictionary, 1884)")
Základný popis
Pozrite si historickú mapu, ktorá zobrazuje významné slovenské centrá liečebného cestovného ruchu. Pozrite si unikátnu ilustráciu zo slávneho „B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters…“ a ponorte sa do bohatého kúpeľníckeho dedičstva Slovenska, odhaľte slávne slovenské liečebné pramene a vodné zdroje.
« História Slovenska: „Kúpeľné impérium“ Rakúsko-Uhorska a po stáročia významné centrum európskeho kúpeľníctva (B. Bradshaw’s Dictionary, 1884) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mapa – História – História medicíny – Zdravotníctvo – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Rakúsko-Uhorsko – Vidiek – Príroda – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: B. Bradshaw’s Dictionary of Mineral Waters, Climatic Health Resorts, Sea Baths, and Hydropathic Establishments (Giving the Summer and Winter Residences of Doctors, Hotels Which Can Be Recommended With Confidence, And Other Useful Information). Londýn (Anglicko) : Trübner & Co. + Berlín, Lipsko, Viedeň : F. A. Brockhaus + Milan (Taliansko) : Dumolard Frères + Paris, Nice (Francúzsko) : B. Bradshaw & Co. + New York, Philadelphia, Chicago (USA) : The American Exchange in Europe, 1884.▐ Zverejnené: 05/03/2026
![]( "Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988)")
Základný popis
Citát Jozefa Kronera z roku 1988 je stále relevantný, rezonuje s otázkami ochrany prírody a spoločenskej zodpovednosti. Varuje nás upustiť od možnej devastácie našich vôd a večnou stratou tohto prírodného dedičstva.
« Jozef Kroner: „Naši dedovia nám nechali vody čisté, plné šantivého života. Lenže čo my necháme…“ (1988) »
ZNAČKY: Citát – Video – Vidiek – Príroda – Kúpeľníctvo – Slovenské kúpele – Mravný ideál – Cnosť – Národ – Rodoľubstvo – Slovensko – Slovania – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť
ZDROJ: FELIČ, František (režisér). Trate života Jozefa Kronera. Bratislava (Česko-Slovensko) : Československá Televízia Bratislava, 1988. Dostupné (05-03-2026 / 03:49): youtube.com/watch?v=L52cu_7ZlIs▐ Zverejnené: 01/03/2026
![]( "Perzia a karavána v snehu (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906)")
Základný popis
Ponorte sa do histórie Perzie prostredníctvom historického textu profesora z Kolumbijskej univerzity v New Yorku. Tento článok prináša pohľad na krajinu plnú paradoxov, árijské korene jej obyvateľov a život v drsných podmienkach Perzie – od mrazivých hôr až po horúce púšte. Objavte fascinujúci svet karaván, jazdectva a zavlažovacích systémov (qanat) starovekého Iránu.
« Perzia a karavána v snehu: Praví Peržania ako zástupcovia árijskej krvi (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Citát – História – Orient – Blízky východ – Perzia – Príroda – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
Pozrime sa teraz spoločne na riadky, ktoré napísal pán pofesor Abraham Valentine Williams Jackson. Ten vám bol profesorom v odbore indo-iránskych jazykov na Kolumbijskej univerzite (Columbia University in the City of New York).
![]( "Perzia: Geografické a klimatické podmienky (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906)")
« „Kráľovstvo môjho otca,“ povedal Kýros Mladší, „sa tiahne tak ďaleko na juh, že ľudia tam nemôžu žiť kvôli horúčave, a na sever, kde [pre zmenu] nemôžu existovať kvôli chladu. (Xenofón – Anabasis)“ Takéto hrdé vychvaľovanie sa [perzského princa] môžeme chápať takmer doslovne, pretože Perzia je krajina extrémov, od mrazivých zím vo vysokých nadmorských výškach Azerbajdžanu, až po horúce letá v Perzskom zálive; len podnebie vo vnútrozemí je ako celok mierne, ak vezmeme do úvahy zemepisnú šírku – napríklad Šíráz [Shiraz – mesto v súčasnom Iráne, pozn.] leží južnejšie ako Láhaur [Lahore – mesto v súčasnom Pakistane, pozn.] v hornej Indii. Táto skutočnosť sa niekedy prehliada. Geograficky je Perzia rozľahlá náhorná plošina – Iránska plošina [vysočina] – ktorá sa rozprestiera za jej východnými hranicami do Afganistanu a celkovo pokrýva plochu takmer pätinu rozlohy Spojených štátov. Hory so skalnatými priesmykmi strážia prístup takmer na každom bode hranice a tiahnu sa do vnútrozemia, aby zadržali rozsiahle púšte, ktoré hrozia rozšírením sa z východu. Časť rozsiahlej náhornej plošiny je dobre zavlažovaná, ale v Perzii nie sú žiadne rieky, ktoré by si zaslúžili takéto pomenovanie, a väčšina z nich stráca svoje vodné zdroje v pôde ešte predtým, ako sa stanú prítokmi do iných vodných tokov. V mnohých častiach kráľovstva je preto kvôli nedostatku vody potrebné uchýliť sa k zavlažovaniu [špeciálne odporúčam naštudovať si v týchto súvislostiach podzemné vodné systémy „kanát“ (qanāt, kārīz, kārēz), pozn.], aby sa inak vyprahnuté oblasti premenili na ornú pôdu alebo aby sa zabránilo ich opätovnému prepadnutiu do neúrodnej pustatiny. Zavlažovanie bolo v starom zoroastriánskom náboženstve synonymom spravodlivosti a poľnohospodárstvo náboženskou povinnosťou. Pôda krajiny rýchlo reaguje na orbu a v Perzii sú oblasti, ktoré sa považujú za jedny z najúrodnejších na svete. (s. 24-25) »
![]( "Praví Peržania ako zástupcovia árijskej krvi (A. V. Williams Jackson – Persia Past and Present, 1906)")
« Na tomto širokom a rozmanitom území sa rozprestiera populácia, ktorá sa odhaduje na viac ako desať miliónov duší. Počet obyvateľov nie je veľký, vzhľadom na rozlohu územia, a Perzia sa nepovažuje za husto osídlenú krajinu. Etnologicky sú títo ľudia árijského pôvodu, ale vykazujú prímes cudzej krvi, ktorá sa sem dostala v dôsledku dobývania alebo kontaktom s pohraničnými národmi. Toto posledné platí najmä v prípade znamenitého primiešania tureckej a tatárskej krvi na severozápade a severovýchode. Vo všeobecnosti platí, obyvatelia Farsistanu [Pars, Persis – jedna z provincii súčasného Iránu, pozn.], pôvodní Peržania, zostali najmenej zasiahnutí týmito cudzími prvkami a zachovali si prapôvodný perzský typ Dária, ktorý sa vo svojom nápise chváli, že je Peržan, syn Peržana, Árijca a s árijskou krvou [pravdepodobne odkaz na jedného z najznámejších perzských kráľov Dareiosa I. (Darius the Great, Dárajavauš), kde za pripomienku stojí aj to, že z pôvodného perzského „Darayavahush“ je odvodené nielen meno „Dárius“, ale aj jeho ženská podoba „Daria“, u nás známa ako „Darina“, pozn.] Najčistejší zo všetkých, pravdepodobne, hoci ich je málo, sú azda Zoroastriáni, ktorí si zachovali staré iránske náboženstvo a nikdy sa sobášmi nemiešali s cudzími rasami Historicky sú Peržania jedným z najvýznamnejších národov staroveku. Zo všetkých východných krajín, ktoré prišli do kontaktu s Gréckom a Rímom, si iba Perzia zachovala svoju nezávislosť. Jej panovníci vládli tritisíc rokov a šáh [Shāh, pozn.] na pávom tróne sa dnes môže chváliť svojím nárokom na dediča legendárnej vlády kráľa Džamšída [Jamshid, pozn.], ako aj žezla panovníka Médskej ríše [Media, Median kingdom, pozn.] Deiocesa a koruny Kýra II. Veľkého [Cyrus the Great, Cyrus II of Persia, pozn.] Baktria [Bactria, Bactriana, pozn.], Média a Perzia boli tri historické kráľovstvá Iránu. (s. 25) »
PREKLAD: © Bystroumný
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: WILLIAMS JACKSON, Abraham Valentine. Persia Past and Present (A Book of Travel and Research). New York (USA) : The Macmillan Company, 1906. 474 strán.▐ Zverejnené: 01/03/2026
![]( "Perzská kultúra: Miniatúra vidieckej krajiny s koňmi (Shaikh Sāda, 1535)")
Základný popis
Svedectvo o dávno pominutých perzských kráľovstvách. Stará ilustrácia miniatúry zobrazujúca jazdu na koni v idylickej krajine zo začiatku 16. storočia. Lov nie je len prostriedkom obživy; je to cesta k poznaniu seba samého – boj s vnútornými démonmi, prekonávanie vlastných limitov v honbe za dokonalosťou. A kone? Tie sú nielen dopravným prostriedkom, ale aj symbolom slobody a divokosti duše.
« Perzská kultúra: Miniatúra vidieckej krajiny s koňmi (Shaikh Sāda, 1535) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Orient – Blízky východ – Perzia – Príroda – Vidiek – Folklór – Národ – Rodoľubstvo
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: MARTIN, Frederik Robert. The Miniature Painting and Painters of Persia, India and Turkey from the 8th to the 18th Century – Vol. I. Londýn (Anglicko) : Bernard Quaritch, 1912. 156 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/perzska-kultura-miniatura-vidieckej-krajiny-s-konmi-shaikh-sada-1535/
▐ Zverejnené: 26/02/2026
![]( "Pôvodná cigánska kultúra: Nevídaná sloboda, život v súlade s prírodou a vždy na cestách (Stanhope Alexander Forbes, 1907)")
Základný popis
Realistická kresba zobrazujúca tradičný život kočovných Cigánov. Je to ozvena života v pohybe, pieseň o existencii bez pevného domova votkaná do bahna a lístia. Muž kráčajúci s koňom, jeho tvár – hlboké vrásky a unavené oči nesú príbeh generácií. Príbeh písaný vetrom na cestách, rozprávaním pri nočnom ohni za sprievodu plačúcich huslí. V čase industrializácie a dominantného obrazu mestského života, predstavuje takto zachytený vyobrazenie života pripomienku niekdajšieho, človeku prirodzenejšieho spôsobu existencie.
« Pôvodná cigánska kultúra: Nevídaná sloboda, život v súlade s prírodou a vždy na cestách (Stanhope Alexander Forbes, 1907) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Hudba – Video – Ľudský život – Pokora – Rodina – Manželstvo – Materstvo – Rodičovstvo – Detstvo – Príroda – Vidiek – Folklór – Rodoľubstvo
AUDIO-VIDEO: Gipsy Kings – Djobi, Djoba (Youtube)
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Die Gartenlaube – Illustriertes Familienblatt / No. 1, 1907. Leipzig (Nemecko) : Ernst Keil, 1907.▐ Zverejnené: 23/02/2026
└ Aktualizované: 24/02/2025 (17:02)
![]( "Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896)")
Základný popis
Temná rozprávka s motívmi kanibalizmu a rodinného násilia odhaľuje hlboké psychologické archetypy zabudnutých skúseností zachytených prostredníctvom slovenskej ľudovej slovesnosti.
« Partnerstvo v mrzkosti – Slovenská ľudová povesť o zabitom Janíčkovi: Muž, ktorý si vyberie „narušenú“ manželku? Zvyčajne taktiež „narušený“, požierajúci vlastné deti a voliaci záhubu rodu… (1896) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Psychológia – Psychoanalýza – Sexuálna výchova – Folklór – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Smrť – Znovuzrodenie
ZABITÝ JANÍČKO
« Boli raz jeden otec i jedna matka. Mali dve deti: Haničku i Janíčka. Poslala ich matka do lesa a aj im takto povedala, že kto skôr domov príde, tomu dá chlieb s maslom. Tak i sa Janíčko domov ponáhľal. Ako on domov prišiel, matka ho do súseka [truhla na obilie, pozn.] po chlieb poslala. On šiel, a ako už tam bol, priskočila k nemu matka a zabila ho. Prišla Hanička, pýtala sa, že kde je Janíčko, ale matka jej nepovedala, uvarila Janíčka a poslala otcovi na obed. Otec poodhadzoval kostičky, Hanička kostičky pozbierala a pod [neďaleký] kriačok pochovala. Z toho vyrástol vtáčik, a ten každý deň vyšiel na dach [strecha, pozn.] a takto tam spieval: „Mamička ma uvarila, tatíček ma zjedol, Hanička, sestrička, moje kostičky pozbierala a pod kriačkom pochovala. Vyrástol som ja ako pekný vták.“ Vyšla von Hanička, tak jej tento vtáčik hodil plný mech zlatiek. Vyšiel von otec, hodil mu kus plátna. Vyšla von matka, hodil na ňu mlynský kameň. »
DEKONŠTRUKCIA
Z psychoanalytického hľadiska je tento príbeh skutočne pozornosti hodný. Predkladá sa nám v ňom príklad toho, ako dokáže prostá ľudová slovesnosť dosahovať nádherné vyobrazenie dynamiky manželského zväzku založeného na iných dôvodoch než láska. Použité sú pritom jednoduché výrazové prostriedky a úplne základná forma rozprávania. A predsa sa uvedené slová dotýkajú riadne závažných tém, ako sú napr.: pocit „nevlastného“ dieťaťa, opustenie a zrada takéhoto dieťaťa jeho rodičom, „kanibalizmus“ na vlastnom potomstve, smrť a konečné znovuzrodenie. Ako je to možné? Jednoducho, tento príbeh zachytáva hneď niekoľko archetypov a archetyp, ako už možno niektorí vedia, reprezentuje istú podobu nahliadania na úkazy navôkol nás, snahu o ich pochopenie, pričom dochádza k usporiadaniu – odhaleniu vnútorného významu opakujúcej sa ľudskej skúsenosti. Skúsme si teraz rozobrať tento príbeh z hľadiska jeho možných interpretácii. Vlastne jednej, tej mojej.
Začnime pekne po poriadku. Matka posiela svoje deti do lesa. Pre našich predkov bol les, po stáročia, prevažne symbolom tajomnosti, neistoty a hroziaceho nebezpečenstva. Matka teda vystavuje svoje deti nebezpečenstvu. Prečo takýto názor? K tomuto všetkému totiž cielene vytvára medzi súrodencami stav súťaživosti a nevraživosti. Brat a sestra by predsa mohli ísť do „sveta“ a nebodaj by si tam mohli vzájomne pomáhať v boji s nástrahami, ktoré pred nich život postaví, čelili by im spoločne. Ibaže, čo sa asi tak stane, ak sa z nich stanú súperi bojujúci o chlieb (a v tomto prípade oň bojujú doslova), o výživu – prakticky o holý život a sebazáchovu? Takýmto svojim konaním: matka narúša prirodzenú súrodeneckú väzbu, rozbíja rodinné vzťahy. Matka týmito psychologickými hrami zároveň do myslenia svojich detí vnáša fiktívny – ňou vytvorený – problém, zahlcuje tým ich kognitívne procesy, navodzuje stav znamenitej stresovej reakcie, a i takto sa snaží zahmlievať skutočné zámery, znemožňuje odhalenie svojich zlovestných úmyslov.
Konanie matky voči jej synovi, zabitie svojho potomka, je vrcholiaci akt silnej antipatie voči jeho osobe. Táto vražda dieťata a postoj k svojmu synovi je reakciou na „niečo“, vyvinul sa na podklade „niečoho“. Mohli by sme si domýšľať, že syn samotný sa nejakým závažným spôsobom previnil voči matke. Ak by sa niečo takéto naozaj udialo, v príbehu by takáto podstatná informácia – osvetľujúca takéto motivácie matky – spomenutá bola, alebo aspoň naznačená, vedeli by sme o tom. Nič v tomto zmysle sa tam nespomína, predpokladajme preto, plne právom, že sa nič také neodohralo. Tu si treba hlavne uvedomiť podstatnú záležitosť materstva: milujúca matka dokáže znášať ublíženia spôsobené jej deťmi, jej láska ich prekonáva a pretrváva. Na pozadí jej konania preto museli existovať iné, hlbšie dôvody, ktoré viedli k obráteniu sa proti svojmu synovi.
Napomôcť nám môže zodpovedanie otázky: „Kto je to vlastne osoba v pozícii – syn?“ Syn je predovšetkým symbolom rodu. Reprezentuje jeho pokračovanie a zachovanie. Matka, ktorá – za tu prezentovaných okolností – zavraždí syna, táto žena sa snaží zahubiť rod. Prečo by voľačo také robila? Veď predsa milujúca matka – matka, ktorá počala dieťa z lásky a jej dieťa je vyjadrením tejto lásky, takáto žena vníma svoje dieťa ako ten najväčší dar, ako súčasť seba, chráni ho za každú cenu. Dieťa býva prirodzene formou „rozšírenia jej psyché“. Už v minulosti som písal o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, kde som sa snažil rozpliesť, aké symbolické posolstvo na psychologickej úrovni nám prináša špecificky tento – azda najznámejší – príbeh na svete a vyjadril som svoj postoj takýmto spôsobom: « …Panna počala z Ducha Svätého, čo je iba symbolickým vyjadrením – žena sa slobodne rozhodla a vybrala si „zrod myšlienky“, jej hmotné stelesnenie v prostredí reálneho sveta. Ona. Nikto iný. (…) Rozhodujúcou u ženy je jej ochota k voľbe, aký príbeh svojim životom umožní napísať. Doslova až fyzicky, vlastnou „krvou“. Satanique? Niet od pravdy vzdialenejšieho, než je ten, ktorý prehovára tupé tárania o bezmocnosti žien. Nenájde sa v tomto svete iné stvorenie, ktoré by malo povahou svojej existencie bližšie k… staroegyptským, antickým alebo židovsko-kresťanským… jednoducho ku konceptu „božského“, už zo svojej prirodzenosti a nemenným danostiam ustanoveným biologickým základom, majúcich svoj odraz v určitých spoločenských zákonitostiach, ako má žena; čo sa týka jej pozície pôvodcu, pôvodného autora, priam stvoriteľa. Nikto jej nič také nemusí prinavracať, nikdy a nikým jej to nebolo odobrané…“ » V ideálnom prípade sa žena fyzicky oddáva inému mužovi, pretože našla niekoho, a presne „toho“, s kým na duševnej úrovni nachádza taký vzájomný súzvuk, okrem istej – nevyhnutnej – miery fyzickej príťažlivosti, že ich výsledne spojenie a to, čo vnášajú spoločne do sveta, príbeh, ktorí vzájomne svojimi životmi píšu, je verným vyobrazením toho najvznešenejšieho, na čom sa svojim životom chce podieľať. Ich vzťah je živým svedectvom pravdy, krásy a vzájomnej lásky. Čo sa potom môže udiať, ak tomuto takto nie je?
Pre ženu, ktorá obcuje s iným mužom v „manželstve z rozumu“, a teda sa dobrovoľne predáva a zneužíva vlastnú sexualitu na dosahovanie iných zámerov než je láska, pre takúto ženu sa dieťa môže stať – či už vedome, prevažne skôr nevedome – celoživotnou pripomienkou osobného znehodnotenia, pošpinenia vlastnej dôstojnosti. Dieťa sa potom pre ženu stáva žijúcim doživotným „prekliatím“, pretože je vždy prítomným dôkazom odmietnutia krásy z jej strany, zvolenia životnej cesty vlastnej „objektivizácie“ a pretrvávajúceho ponižovania, osobnostnej nízkosti, príznakom zlyhania a neschopnosti, a teda úbohosti a ničotnosti, pri praktikovaní manželského „prostituovania“, ako nástroja „výkupu a zaslúženia si“ požadovaných psychologických alebo materiálnych (neraz oboch) prínosov zo strany muža. Istotne v mnohom závisí od úrovne osobnostného rozvoja a nárokov ženy. Voľba prístupu k riešeniu prípadného nesúladu, rozporu zvolenej reality s mravným ideálom, jeho zacielenie môže mať smery, ktoré závisia od štruktúry osobnosti dotyčnej. Tá môže nenávisť a zhnusenie obrátiť „voči sebe“, spracovať tieto emócie a odhaliť pred sebou pravé príčiny podmienok, za ktorých sa jej život ocitol v tejto šlamastike, prijať svoju zodpovednosť a stráviť zbytok života snahou o odčinenie svojich predošlých činov, čím sa ocitne v pozícii žien, o ktorých dávno-pradávno písal aj Alexander Dumas ml. Oveľa častejšou voľbou býva odmietnutie a zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti, prenesenie nenávisti a zhnusenia – ich projekcia na nejakú vonkajšiu príčinu. Ako som už spomínal, žena si tejto dynamiky nemusí byť priamo vedomá, môže mať len vnútorný pocit „poníženia“, vnímanie akejsi „menejcennosti“, ako prirodzený dôsledok jej „užívania iným“ a chýbajúceho reálneho záujmu zo strany muža. A ako ublížite otcovi, ak sa mu nedokážete postaviť priamo? Zmeníte cieľ svojej zloby a ubližujete mu prostredníctvom jeho detí, kde záhuba rodu je tým najdrastickejším spôsobom pomsty. Odrazu sa nám takto v akte vraždy syna zo strany matky spájajú dokopy dva motívy: 1. odstránenie fyzického dôkazu vlastného pochybenia z minulosti, 2. pomsta voči hlavnému páchateľovi svojho poníženia – manželovi.
POZNÁMKA: Niektorí môžu podotknúť pomerne bežnú záležitosť minulých čias, kde sa svadby dohadovali rodičmi, čím by sa z našej matky stala čiastočne obeť. Nespomína sa, nešpekulujem. A stále by to bolo len čiastočné zníženie závažnosti jej konania. Ženy niekedy za svoju česť neváhali dokonca umierať… Taktiež by niekto mohol namietnuť, že sa táto matka vydávala z „čistej lásky“, no len ten jej nepodarený muž sa naraz zmenil, ju znevažoval, využíval a týral, i ona sa mu iba chcela všemožne pomstiť. Ak by sa vydávala „z lásky“, jej dieťa by bolo skutočne „jej“. Rodič, ktorý miluje svoje dieťa ho nikdy nepostaví do polohy „nástroja“, nepoužije dieťa ako „prostriedok“, nebude mu ubližovať. Je pomerne bežné, že si ženy nie sú vedomé tejto „cudzorodosti“, ani s takýmito myšlienkami nemusia nijako bojovať, vytesňovať ich, sú vnútorne stotožnené – vnímajú svoje dieťa za vyjadrenie „lásky“, pretože v určitej dobe vzťahu boli v emočnom stave s dotyčným „inseminátorom“, ktorý by sa dal opísať ako „vysoká miera náklonnosti“, nakoľko ten dokonale zrkadlil a okamžite uspokojoval ich potreby a ony svoju mieru potechy s takýmto jeho snažením pociťovali ako vnútornú spokojnosť, a toto hladkanie svojho ega nazvali neskôr tak vznešene – „láskou“. Je mnoho žien, ale aj mužov, drvivá väčšina, a títo jednoducho fungujú na takejto primitívnej úrovni neprekonaného infantilizmu, na ktorý nadväzuje ich osobný hodnotiaci systém zohľadnujúci množstvo nadobudnutých „odmien“ a dosahovanej rozkoše, ktorú im iná osoba zabezpečuje, nimi požadovaná „prospešnosť“, a podľa toho ju hodnotia (pozitívne, negatívne) a na podklade tohto sa k nej správajú.
Obraz, kde matka z mŕtveho syna pripravuje jedlo pre otca, ktorý ho následne bezstarostne konzumuje, je v mojom ponímaní naznačením myšlienkového nastavenia zo strany matky na spôsob: „Zožer si, čo si spôsobil,“ a je iba ďalším prejavom vzdania sa a priamo odmietnutím „nevlastného“ syna zo strany tejto matky. Syn pre ňu nie je (a nikdy ani nebol) – „fyzickým zhmotnením najvyšších ideálov jej duše“, táto ho nevníma v pozícii – „svojho najúprimnejšieho prejavu“. Syn bol pre ňu vždy len „prostriedkom“. Slúžiacim k určitému – teraz už pre ňu hanobnému – účelu, vytvorenie záväzku muža k trvalému sprostredkovaniu ňou „požadovaného“, a ako „prostriedok“ je ňou použitý k ďalšiemu – tentokrát odplatnému – účelu. Otec pozostatky svojho syna požiera. Takouto formou je – v symbolickej rovine – naznačená zodpovednosť samotného otca. Vyjadruje sa tým priamy úžitok, ktorý otec zo svojho manželstva požíval. Ten sa síce „nasýti a nabaží“ svoje zmysly, ale len za cenu toho, že sa i on podieľal na záhube svojho potomstva. V gréckej mytológii má významné postavenie božský Kronos, ktorý sa preslávil požieraním vlastných detí, pretože mal strach, že by ho tieto jeho ratolesti mohli zvrhnúť, pripraviť o jeho postavenie a moc. Ako je evidentné, téza: sebecky otec pre seba dosahuje – bezškrupulóznymi prostriedkami – nejaký ten „pôžitok“, pričom výsledkom jeho činov je zatratenie vlastného potomstva, tento námet nie je ničím novým. Ale späť k nášmu príbehu. Otec, po konzumácii svojho syna, zahadzuje nepotrebné pozostatky svojho potomka – i takto je naznačená chýbajúca skutočná láska z jeho strany, z ktorej – ak je prítomná – pramení úprimný záujem otca o životné pomery a osudy svojich detí. Takýto sentiment u tohto otca nepozorujeme, práve naopak, odprezentovanými sú: jeho grobiánstvo a nevšímavosť. Zodpovednosť otca je naznačená aj v dare, ktorým je v závere príbehu otec odmenený, čím je – kus plátna, čo by sme si mohli vysvetliť približne ako odkaz syna otcovi: „Hanbi sa za seba, za svoje činy! Hľa, tu máš plachtu, zahaľ sa, nech už ťa nikto viac nevidí…“
Spôsob obdarovania zúčastnených naznačuje pochopenie a znovuzrodenie syna na vyššej úrovni. Stáva sa pekným vtáčikom. Prečo práve ním? Ako vták sa vznáša nad všetkými – všetkých navôkol seba presahuje. Nezaujíma sa o to, čo si kto pomyslí, pretože tí pod ním naňho nemajú dosah, a ani žiadne právo – táto vetva ľudského pokolenia, z ktorej vzišiel, sa dopustila natoľko závažných zločinov, že je už i tak mŕtva. Prináša očistu prostredníctvom pravdy, stáva sa zvestovateľom pravdy do sveta navôkol. Už je to on, kto má tú moc, obdarovať – pozdvihovať zo zeme, alebo do zeme iného zrážať – zahubiť. Už je to on, kto spoznal a vidí „pravdu“ a stáva sa jej zúčtovateľom, vykonávateľom spravodlivosti. Bude to on, kto bude mať právo priniesť nový začiatok rodu. Matku zavaľuje mlynský kameň, čo nie je nijakým prekvapením, nakoľko smrť takýchto žien, ktoré v skutočných životoch zväčša nevraždia svoje deti, aspoň nie priamo, i keď ich k smrti neraz privádzajú, tradične svojich mužov, a prakticky vždy sa podieľajú na úplných rozvratoch rodín, psychickom terore svojich detí – ich použivanie na svoje egoistické zámery, pre potomstvo takýchto žien je až ich smrť neraz naozaj tým skutočným vykúpením. A mimochodom, mlynský kameň sa spája výlučne s úrodou, so zrnom, jeho spracovaním a s premenou zrna na múku, súvisí s obživou a prežitím. Ak niečo, čo za normálnych okolností prináša život celým generáciám rodu, ak je práve takýto nástroj použitý na konečnú skazu matky, ktorá by mala samotná prinášať život, zabezpečovať zachovanie a pozdvihnutie rodu, pričom sa tomuto svojmu posvätnému poslaniu spreneverila… potrebuje toto nejaký hlbší výklad?
A ešte nám ostala Hanička. Tá v tomto príbehu zastáva klasickú dievčenskú figúru zastupujúcu ideály neskazenosti, milosrdenstva a panenskej čistoty. Ako jediná sa zaujíma o osud svojho brata, rozpoznáva ľudské kosti, pravdepodobné chápe, čo sa udialo, narába s pozostatkami svojho brata s úctou a pochováva ich. Za svoju šľachetnosť je následne, a ako jediná, patrične odmenená.
Vo svojom okolí som inak vypozoroval zaujímavé náznaky – medzigeneračného prenosu. Všimol som si, že sa veľmi často „neschopnosť milovať“ u podobných matiek „prenáša“ na jej synov a tí, na podklade prístupu k vlastným dcéram, z týchto dcér neskôr vychovávajú svoje „vlastné matky“… ďalšiu generáciu hrabivých a duchovne „večne chudobných“ chudiniek. I keď otázka dokázania takéhoto prenosu je veľmi ošemetnou, nakoľko navodzuje dojem „nemennosti osudu“, zbavuje osobnej zodpovednosti a „formálne“ eliminuje existenciu transformatívnych síl a v nich prameniacich možností, ktoré ľudské bytosti majú. Ak aj takáto cyklickosť existuje, nič to nemení na tom, že konkrétny jedinec môže vždy pretrhnúť ďalšie opakovanie sa rovnakej tragédie.
Čo na záver? Bol by som rád, ako už tradične pri mojich písaniach pre kategóriu „Pomedzi“, ak by tento môj pokus o interpretovanie uvedenej povesti nebol vnímaný v podobe môjho úplného stanoviska k danej téme. Včera som naňho narazil, dnes zverejňujem, čo sa mi myšlienkami – ako prvé – popreháňalo. Bohužiaľ, aktuálne nemám prakticky žiaden čas venovať sa nejakým naozaj dôkladným analýzam. V tomto písaní len „hrubo naznačujem“. Takéto témy sú veľmi komplexnými, majúcimi mnoho – vzájomne sa prepletajúcich – rovín. Sú podkladmi skôr na rozbory v rozsahu rozsiahlejších akademických prác, kde sa dospieva k záverečným stanoviskám, až na podklade dôkladného spracovania, inak sú vždy iba „náznakmi“, viac alebo menej úspešnými, hypotézami do budúcnosti. Aj preto je tento článok označený ako „komentár“. Asi tak.
ZDROJ: MIŠÍK, Štefan (zberateľ). Povesti slovenského ľudu vo Spiši, menovite v Danišovcach a Odoríne. / A. Sokolík (ed.) – Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, 1. Sväzok. 1. Ročník. Turčiansky sv. Martin (Rakúsko-Uhorsko) : Museálna slovenská spoločnosť, 1896.▐ Zverejnené: 22/02/2026
![]( "Keď som pásol kone… (1890)")
Základný popis
Dobový dokument zachytávajúci fragment slovenskej ľudovej kultúry v období národného obrodenia. Srnka – symbol krehkej a nepolapiteľnej krásy – sa tu napokon stáva zosobnením Aničky, slovenského dievčaťa s líčkami ružovými ako jarné ovocie.
« Keď som pásol kone… (1890) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Folkór – Krása – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Vidiek – Príroda – Muž a žena – Láska
Keď som pásol kone…
« Keď som pásol kone
v hlbokej doline,
pekná, biela srnka
prebehla popri mne.Nebola to srnka
bola to Anička,
naľakala sa mi
vranného koníčka.Dievča sa mi zľaklo,
koníčka čierneho,
koníčok sa splašil
líčka jej bieleho. »ZDROJ: Vlasť a svet. / 1. marca – Číslo 5, 1890. 5. Ročník. (Rakúsko-Uhorsko), 1890.▐ Zverejnené: 18/02/2026
![]( "Hagia Sofia v Konštantinopóle: Objavenie starých kresťanských ikon (1933)")
Základný popis
Srdce východného kresťanstva. Od triumfov cisárov až po šepot modlitieb v prázdnotách chrámu neskôr premeneného na mešitu. Je to obraz plný paradoxov. Objavte nádheru starej ikony Ježiša Krista uloženej na tomto svätom mieste.
« Hagia Sofia v Konštantinopóle: Objavenie starých kresťanských ikon (1933) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – História – Kresťanstvo – Ortodoxia – Ježiš Kristus – Byzancia – Cyril a Metod – Národ – Rodoľubstvo – Slovania – Slovensko – Islam
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: The Illustrated London News / Saturday, December 9, 1933 (Vol. 183), No. 4938. Londýn (Anglicko), 1933.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/hagia-sofia-v-konstantinopole-objavenie-starych-krestanskych-ikon-1933/
▐ Zverejnené: 17/02/2026
![]( "Pravá láska a schopnosť vidieť krásu: Prečo by mal umelec objekt svojho záujmu „milovať“, a prečo by - každý muž - mal byť poetom hľadajúcim pravdu (Honoré de Balzac)")
Základný popis
Ponorte sa do hlbín ľudskej psychológie s úryvkom z klasickej literatúry, ktorý odhaľuje skutočnú podstatu lásky. Preskúmajte etiku vzťahov a skutočnú silu umenia v tomto provokatívnom citáte z diela „The Unknown Masterpiece“. Zistite, prečo je pravá láska viac než len povrchné potešenie, ale hlboký duchovný zážitok na ceste poznania najintímnejšej podstaty toho druhého.
« Pravá láska a schopnosť vidieť krásu: Prečo by mal umelec objekt svojho záujmu „milovať“, a prečo by – každý muž – mal byť poetom hľadajúcim pravdu (Honoré de Balzac) »
ZNAČKY: Citát – Komentár – Inšpirácia – Klasická literatúra – Etika – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Hodnotový relativizmus – Promiskuita – Kurvenie – Psychosexuálne poruchy – Progresivizmus – Liberálna demokracia – Úpadok – Peklo – Smrť
Nasledujúci úryvok je utešeným príkladom, paralelou, prečo je množstvo milostných vzťahov „spolužitím obmedzených a nevidiacich“, prečo sa o žiadnu „pravú lásku“ – v plnom význame tohto termínu – nejedná. Vzájomný výmenný obchod – kurvenie, vyvrhávanie pankhartov, žranica, stabilita a solídnosť, materiálne zabezpečenie a hromadenie statkov, pobehovanie z miesta na miesto, dovolenky pri moriach a v horách, budovanie karier, udržiavanie stavu vlastného historicko-kultúrneho analfabetizmu, ochota zapredávať budúcnosť vlastných detí, okrádať ich a zadlžovať, robiť z nich otrokov zahraničného a lokálneho oligarchického kapitálu, zachovávať (na ich úkor) pritom svoje vlastné pohodlie – všetko, čo nazývajú „plnenie si snov“ a majú zadelené v kolónke „príjemnosti“, všetko tam je, a predsa niečoho nieto: „Čo chýba? Nič, ale to nič je všetkým.“ Chýba iba taká maličkosť – najvyšší prejav krásy, láska. Príjemné čítanie.
« …Porbus začal: „niekedy sa stáva, nanešťastie pre nás, že skutočné úkazy v prírode vyzerajú – po premietnutí na plátno – nepravdepodobné.“ „Cieľom umenia nie je kopírovať prírodu, ale vyjadrovať ju. Nie ste servilný opisovač, ale poet!“ zreval starý muž ostro, prerušujúc Porbusa autoritatívnym gestom. „Inak by sochár mohol urobiť sadrový odliatok ruky živej ženy a ušetriť si tak mnoho ďalších starosti. Lenže, skúste urobiť takýto odliatok ruky svojej milej a položte si ho pred seba. Uvidíte jednu monštruóznosť, mŕtvu hmotu, ktorá nemá žiadnu podobnosť so živou rukou: boli by ste priam prinútený, predsa len sa uchýliť k sochárskemu dlátu, ktoré by pre vás – bez tvorby presne kópie – vyjadrilo pohyb a život. Musíme odhaliť ducha, prejavujúcu sa dušu vo výjavoch vecí a bytostí. Úkazy! Čo sú to tie úkazy, ak nie náhody života, a či azda život sám? Ruka, keď už som raz použil tento príklad, nie je len akousi súčasťou ľudského tela, je vyjadrením a rozšírením [pôvodnej] myšlienky, ktorá musí byť uchopená a stvárnená. Ani maliar, ani básnik, ani sochár nemôžu oddeliť konečný úkaz od príčiny, pretože jedno je v tom druhom – nevyhnutne – obsiahnuté. Až tu začína skutočné martýrium umelca. Mnohí maliari dosahujú úspech inštinktívne, bez toho, aby si uvedomovali úlohu, ktorá stojí pred umením. Kreslíte ženu, ibaže vy ju nevidíte! Takto sa vám veruže nepodarí vyrvať z nej tajomstvá o jej prirodzenosti. Mechanicky reprodukujete model, ktorý ste skopírovali v ateliéri svojho majstra. Neprenikáte dostatočne hlboko do najvnútornejších tajomstiev záhady formy, nehľadáte s dostatočnou láskou a vytrvalosťou formu, ktorá mätie a uniká vám. Krása je náročná a nedostupná záležitosť, ktorú nikdy nezíska lenivý milenec. Musíte čakať na jej príchod a prekvapiť, pritlačiť ju a pevne objaviť a prinútiť ju, aby sa vám poddala. Forma je Próteus, snáď ešte viac neuchopiteľná a rozmanitejšia než samotný Próteus z legendy: až po dlhom zápase je prinútená ukázať sa vo svojej skutočnej podobe. Niektorí z vás sú spokojní s prvým tvarom, alebo nanajvýš s druhým, možnože tretím, ktorý sa objaví. Takto nezápasia víťazi, nepokorení maliari, ktorí sa nikdy nenechajú oklamať všetkými tými zradnými náznakmi kdejakých patvarov; tí vytrvalo pokračujú, až kým sa prirodzenosť napokon odhalí ich pohľadu a jej duša sa im týmto prezradí.“ „Takto pracoval Rafael,“ povedal starý muž, skladajúci si pritom čiapku z hlavy, vyjadrujúc svoju hlbokú úctu k tomuto Kráľovi umenia. „Jeho transcendentná veľkosť vychádzala z intímneho pocitu v ňom, akoby rozbíjal vonkajšiu formu. Forma jeho postáv (rovnako ako u nás) je symbolom, prostriedkom na komunikáciu pocitov, myšlienok, rozsiahlych predstáv básnika. Každá z jeho tvárí je celým svetom. Subjekt jeho portrétu sa pred ním objavil, ako keby osvietený svetlom božského videnia, ktoré [mu] bolo odhalené akýmsi vnútorným hlasom, dotyk samotného Boha odhalil zdroje výrazu [prameniaceho] v minulosti celého života. Odievate svoje ženy do krásnych šiat zmyselnosti, z ich vlasov viažete pôvabné závoje, ale kde ostala krv [živosť, pozn.], zdroj všetkej tej vášne a pokoja, príčina takýchto dôsledkov? Prečo je tento váš hnedý Egypťan, drahý môj Porbus, len voľákou mdlou kreatúrou! Tieto postavy, ktoré nám tu predkladáte, sú len načarbané bezpohlavné mátohy, a vy to nazývate maľbou, vy to nazývate umením! Pretože ste stvorili niečo, čo sa o čosi viac podobá žene než domu, myslíte si, že ste dosiahli cieľ; ste celkom hrdý na to, že nemusíte vedľa svojich postáv písať „currus venustus“ alebo „pulcher homo“, ako to zvykli robievať starí maliari, a nazdávate sa, aké zázraky ste dokázali. Ach, priateľ môj, ešte sa toho máte veľa čo učiť, a spotrebujete kvantum náčrtkov a pokryjete mnoho plátien, kým sa to naučíte. Áno, skutočne, žena svoju hlavu nesie práve týmto spôsobom, takže si pritom rukou pridŕža nazbierané šaty, jej oči sú zasnené a láskyplné, majúc výraz pokornej roztomilosti, a i ten chvejúci sa tieň mihalníc vznášajúci sa nad jej lícami. Všetko je tam, a predsa tam nie je. Čo chýba? Nič, ale to nič je všetkým. Prinášate zdanie života, ale nevyjadrujete jeho plnosť a jagot, to nepopísateľné niečo, asnáď dušu samotnú, ktorá obklopuje obrysy ľudských tiel ako opar, skrátka, ten zárodok života, ktorý dokázali zachytiť Tizian a Rafael. Tento váš doterajší najväčší úspech vás priviedol – na začiatok. Možnože by ste teraz mohli začať odvádzať vynikajúcu prácu, ale príliš skoro sa unavíte, pričom vás [tupohlavý] dav obdivuje a tí, ktorí toto [všetko] vedia, sa iba usmievajú. (s. 20-22) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: BALZAC, Honoré de. Honoré de Balzac in Twenty – Five Voumes (Volume Twenty-Two: The Unknown Masterpiece). New York (USA) : Peter Fenelon Collier & Son, 1900. 406 strán.▐ Zverejnené: 15/02/2026
![]( "Šťastná matka – Schastlivaya mat (Kārlis Hūns / Karl Fyodorovich Gun, 1879)")
Základný popis
Na prvý pohlaď sa zdá byť táto ilustrácia iba obrazom z jednoduchého života – matka obklopená deťmi v skromnej kuchyni ruského vidieka koncom 19. storočia. No hlbšie ponorenie odhaľuje komplexnú sieť symbolov a emócií, ktoré rezonujú s univerzálnymi témami materstva, domova a premenlivosti času.
« Šťastná matka – Schastlivaya mat (Kārlis Hūns / Karl Fyodorovich Gun, 1879) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Inšpirácia – Sexuálna výchova – Feminizmus – Mravný ideál – Krása – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Výchova – Vzdelanie – Detstvo – Vidiek – Príroda – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 565: 27. október 1879 (Zväzok 22 [XXII.] – No. 19). 11. ročník [XI.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1879.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/stastna-matka-schastlivaya-mat-karlis-huns-karl-fyodorovich-gun-1879/
▐ Zverejnené: 15/02/2026
![]( "Pravá láska: Príťažlivosť dvoch duší (James S. Wilson, 1900)")
Základný popis
Úryvok zdôrazňujúci dôležitosť vnútornej krásy vo vzájomných medziľudských vzťahoch, o to viac vo vzťahu muža a ženy – v manželstve. Pokus o vyriešenie večnej otázky: „Čo je skutočná krása? Je to povrchné, pominuteľné čaro vonkajších tvarov, ktoré sa s časom nevyhnutne stratí; alebo trvalá žiarivosť duše – vlastnosť tak vzácna…“
« Pravá láska: Príťažlivosť dvoch duší (James S. Wilson, 1900) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť
« Domov je miesto, kde žijeme; a aby bol šťastným, musí v ňom panovať láska. Aby si manžel a manželka mohli užívať sladkosti domáceho spolužitia, musí medzi nimi existovať úprimná náklonnosť, nie medzi jednou stranou a majetkom tej druhej [prípadne iné formy využívania prínosov počas objektivizácie druhej osoby, pozn.], ale medzi srdcami samotných osôb; náklonnosť založená, ani nie tak na vonkajšej kráse osoby, ako na vnútornej kráse duše. Krása osoby je vždy podmanivá, ale nie je múdre dovoliť, aby [dokázala] poblázniť náš zdravý úsudok. Ak má osoba s krásnou postavou a tvárou klamlivú, zlomyseľnú myseľ, majte sa na pozore, aby ste si ju nevybrali za manžela alebo manželku. Krása vonkajších tvarov a čŕt sa čoskoro stratí vo vnútornej škaredosti povahy; zatiaľ čo, ak je duch krásny, ale osoba obyčajne vyzerajúca, vonkajšia jednoduchosť sa čoskoro rozplynie v úchvatnosti duše. (s. 26-27) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: WILSON, James S. The Modern Art of Making Love (A Complete Manual of Etiquette, Love, Courtship and Matrimony). Chicago, Akron, New York (USA) : The Saalfield Publishing, cca. 1900. 167 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/prava-laska-pritazlivost-dvoch-dusi-james-s-wilson-1900/
▐ Zverejnené: 14/02/2026
![]( "Dokonalosť vo vzťahu: Pretrvávajúci manželsky zväzok muža a ženy (Francis Warre Cornish, 1905)")
Základný popis
Citát sa zaoberá postavením žien a manželskými vzťahmi starovekého Grécka s hlbokou psychologickou zrelosťou – zdôrazňuje dôležitú rovnoprávnosť v manželstve. Svedectvá o tom, že v Grécku existovali aj rovnocenné spojenectvá medzi muži i ženami – spojenia založené na rešpekte k individualite oboch partnerov.
« Dokonalosť vo vzťahu: Pretrvávajúci manželsky zväzok muža a ženy (Francis Warre Cornish, 1905) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Antika – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Staroba
« Profesor Mahaffy uvádza Danaé [Danaë, pozn.] od Simónidesa z Keu ako obraz materskej lásky veľmi vysokého rádu, ďalej spomína ľúbostný príbeh v epigrame od Stésichora z Himery, v ktorom dievča zomiera pre lásku, ale aj niektoré fragmenty z tvorby Sapfó, aby ukázal, že láska medzi Grékmi tejto doby mohla byť nielen čistá, ale aj romantická. Príklady Sapfó, Korinny z Tanagry a Érinny a to, čo vieme o ich životoch, poukazujú na voľnejšie a rovnoprávnejšie vzťahy žien s mužmi, ako ich poznáme z neskorších období, ale zmienky o ženách v lyrických básňach sú ojedinelé a väčšinou chvália ich konvenčnú vylúčenosť, zvyčajné „udržiavanie domácností“… [I tak ale platí:] rovnoprávne a šťastné manželstvá museli existovať vo všetkých spoločenských vrstvách a nepotrebujeme autoritu gréckych básnikov, aby nás uistili, že „nie je nič sladšie alebo lepšie, ako keď žena miluje svojho manžela až po [spoločnú] starobu a manžel svoju ženu, pričom medzi nimi niet žiadnych sporov“, ale na druhej strane ten muž, ktorý si vzal bohatú ženu sa mohol ocitnúť v pozícii sluhu jej bohatstva. „Rozvoj civilizácie medzi iónskymi Grékmi musel byť ovplyvnený susedstvom orientálnych národov; a predstava politického života spojená so životom πόλις [polis, pozn.] inklinovala k relatívnej izolácii matiek občanov; keďže deti narodené otrokyniam alebo konkubínam sa nerodili ako občania. (s. 518) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: CORNISH, Francis Warre. The Position of Women. / WHIBLEY, Leonard (ed.) A Companion to Greek Studies. Cambridge (Anglicko) : University Press, 1905. 672 strán.▐ Zverejnené: 14/02/2026
![]( "Ženský ideál v indických končinách: Žena vznešená, milostivá, cnostná a múdra (Otto Rothfeld, 1920)")
Základný popis
Vízia ženy ako nedotknutého lotosu, príkladu čistoty v plnom kvete – symbolizuje nielen fyzickú dokonalosť, ale aj vnútorné cnosti: milosrdnosť, múdrosť, úctivosť a zbožnosť.
« Ženský ideál v indických končinách: Žena vznešená, milostivá, cnostná a múdra (Otto Rothfeld, 1920) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Krása – Cnosť – Čistota – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť
« „Ženy,“ napísal profesor lásky v tých [dávnych] časoch mieru a radosti, „môžeme rozdeliť do štyroch tried. Existujú ženy, ktoré sú ako nedotknutý lotos, potom sú tie, ktoré sú krásne ako obrázok, ďalej také, ktoré nazývame ježibabami a čarodejnicami, a napokon tie, ktoré je možné – ak už – prirovnať azda len k samici slona.“ O tej, ktorá je ako lotos napísali: „Jej tvár je ľúbezná ako mesiac v splne, jej oblé krivky sú nežné ako horčičný kvet, jej pokožka je jemná a mäkká ako zlatý lotos, svetlá a nestmavená. Jej oči sú jasné a krásne ako oči antilopy, zreteľne definované a zdravé. Jej prsia sú pevné, plné a pozdvihnuté a jej krk pekne tvarovaný, nos je rovný a rozkošný. Vôňa jej tela je ako čerstvo rozkvitnutá ľalia. Kráča jemne ako labuť a jej hlas je nízko položený a melodický ako zvuk kukučky, ktorá jemne volá počas letného dňa. Je oblečená v čistých bielych šatách a teší sa z bohatých šperkov a ozdôb. Je milá a múdra, zbožná a úctivá, miluje Boha, počúva cnostných a múdrych.“ (s. 4) »
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: ROTHFELD, Otto. Women of India. Londýn (Anglicko) : Simpkin, Marshall, Hamilton, Kent & Co. Ltd., 1920. 222 strán.▐ Zverejnené: 13/02/2026
![]( "Láska muža a ženy je najvznešenejšou: Manželstvo bez lásky je iba mechanickým spolužitím zadrhávajúcim sa vo svojej prázdnote (Oliver Phelps Brown, 1878)")
Základný popis
Láska nie je len sentimentálna záležitosť, je to fundamentálny stavebný kameň šťastného zväzku, osnova života spoločne prežitého v harmónii a porozumení. Brown hovorí o obdive a kompatibilite – nie iba fyzickej príťažlivosti, ale aj morálnej zhody duše s dušou. Toto je dôležité: láska nemôže byť vnucovaná; musí sa rodiť z reálneho uznania cností druhého človeka – jeho charakteru.
« Láska muža a ženy je najvznešenejšou: Manželstvo bez lásky je iba mechanickým spolužitím zadrhávajúcim sa vo svojej prázdnote (Oliver Phelps Brown, 1878) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Čistota – Cnosť – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Spoločenská zodpovednosť – Rodoľubstvo – Psychosexuálne poruchy
« Prvým predpokladom radostného manželstva je láska. Bez toho, aby došlo k zomknutiu manželského zväzku na podklade tohto elementu, sa stáva nevyhnutne nepriaznivým. Je to najsilnejšie puto, najpevnejšie vlákno, ktoré spája dve srdcia – neoddeliteľne. Láska k opačnému pohlaviu mala na ľudstvo vždy rozhodujúci vplyv. Je to najpovznešujúca zo všetkých emócií a najčistejší a najnežnejší zo všetkých citov. Má úžasnú silu a vďaka jej vplyvu boli dosiahnuté tie najväčšie ľudské činy. Akú nekonečnú hodnotu má pre obidve pohlavia, keď je [manželstvo] odmenené dôstojnou a uspokojujúcou láskou, a aké zušľachťujúce je pre impulzy a činy venovať tento cit niekomu, kto je hodný, aby ho prijímal a snažiaci sa ho opätovať. Lásku pociťujeme iba voči tomu, čo obdivujeme a vážime si. Muž, ktorý obdivuje uhladenú ruku, peknú postavu, pekné nohy, znaky krásy, dobre tvarovaný pás atď., bude prirodzene milovať ženu, ktorá má takéto príťažlivosti. Žena bude milovať muža, ktorý sa kladne približuje k jej štandardu predstavy o mužskej dokonalosti a ladnosti. Ďalší obdivujú morálnu čistotu, živosť povahy, prvotriednosť talentov, genialitu atď., a preto budú prirodzene milovať tých, ktorí ich majú. V skutočnosti je toto tvrdenie založené na zákone mysle: lásku nemôžu vytvárať sily, ktoré sú v rozpore s našimi ideálmi úcty a obdivu. Láska, ktorá prináša manželské šťastie, musí byť recipročná. Vzájomnosť lásky [obojstrannosť, pozn.] prirodzene povedie k manželskému zväzku. Nemala by byť inšpirovaná iba vášnivou povahou [veci], ani by nemala byť úplne platonická, ale tieto dve intímne zmiešané dokopy, vytvoria lásku jedinú z ich prispôsobenia a zabezpečia manželský pokoj. Láska, ktorú v nás vzbudzuje ženská figúra podobná Venuši, alebo tá mužská podobná Apolónovi, nie je tou láskou, ktorá sama osebe zaručuje šťastie, morálna a duševná povaha musia byť taktiež kompatibilné. Kandidáti na manželstvo by si mali starostlivo premyslieť, a bez postranných úmyslov zistiť, či láska, ktorú cítia k vyvolenému alebo akceptovateľnému, je dostatočná na to, aby kompenzovala túžbu po tomto cite. Ak má vyvolený partner všetky vlastnosti, ktoré inšpirujú lásku, bude to ten správny partner na sobáš. Láska je hlavnou hybnou silou, ktorá reguluje harmóniu manželského života, a bez nej vzniká v tomto [partnerskom] mechanizme prázdnota, ktoré vedie len k trhaniam, kŕčovitým pohybom a trieštivému a neharmonickému konaniu. Duša túži po láske a po „môcť milovať“, a dokiaľ táto túžba nie je uspokojená, ľudský život je prázdny a stáva sa len bezcieľnou existenciou. Láska vždy stimuluje dobro a potláča zlo, ak je udržiavaná v správnych koľajach a vedená čistými citmi [s čistým úmyslom, pozn.] (s. 411) »
POZNÁMKA: K týmto slovám pána doktora by som rád podotkol nasledovné: takzvaná „reciprocita“, obojstrannosť a vzájomná výhodnosť sa pri obrovskom množstve vzťahov vytvára na úrovni „psychickej poruchy“ a partneri sú si navzájom – pre danú chvílu – užitočnými nástrojmi, plniaci funkciu „kompenzačnú“. „Páči“ sa im, „obdivujú a oceňujú“, čo práve z nejakého dôvodu potrebujú. Takéto manželské zväzky bývajú spojenectvami v osobnostnej nízkosti a veľakrát priam mrzkosti. Preto je u každého jedinca dôležité, pri výbere partnera, venovať pozornosť týmto častiam z uvedeného úryvku: 1. „bez postranných úmyslov“, 2. „vedená čistými citmi“.
PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: BROWN, Oliver Phelps. The Complete Herbalist; or, The People Their Own Physicians by the Use of Nature’s Remedies; Describing the Great Curative Properties Found in the Herbal Kingdom. New Yersey (USA) : Oliver Phelps Brown, 1878. 504 strán.▐ Zverejnené: 13/02/2026
![]( "Rodina a okolité prostredie ako výchovny prediktor úspechu ženy v manželstve (Mary Scharlieb, 1915)")
Základný popis
Citát o dôležitosti rodinného prostredia a výchovy. Autorka v ňom zdôrazňuje dôležitosť výchovy dievčat pre ich budúce manželstvo a materstvo – úloh, ktoré si vyžadujú pripravenosť nielen biologickú, ale predovšetkým psychologicko-emocionálnu. Výchova dievčat v tomto smere by preto mala začínať už v rannom detstve a prebiehať pod dôkladným dohľadom vlastných rodičov.
« Rodina a okolité prostredie ako výchovny prediktor úspechu ženy v manželstve (Mary Scharlieb, 1915) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Čistota – Cnosť – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Výchova – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Školstvo
« KAPITOLA I
PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO
Prípravu ženy na manželstvo môžeme rozdeliť do dvoch kategórií: (1) Všeobecná; (2) Špeciálna. 1. Všeobecná príprava dievčaťa na manželstvo by mala začať už počas jej [ranných fáz] života. Otázka, či sa stane skutočne dobrou manželkou a matkou, závisí vo veľkej miere od „prirodzených danosti“ a výchovy, ktoré nadobúda od svojich vlastných rodičov. Ako vyplýva z predchádzajúcich stránok tejto knihy, starostlivosti, inteligencie [primerané vystavenie dieťaťa adekvátne stimulujúcim podnetom, pozn.] a oddanosti, ktorými by malo byť každé dievča zahrnuté, nie sú kladené žiadne medze. Už sme videli, že osud každého človeka je do veľkej miery ovplyvnený dvoma veľkými faktormi: dedičnosťou a prostredím. Ak je mladá manželka zdravým dieťaťom zdravých rodičov a zdedila od nich zdravosť celej svojej prirodzenosti, a ak navyše okolnosti jej života posilňujú dobro a potláčajú zlo, jej šance na zdravie, šťastie a efektívny výkon úlohy manželky sa enormne zvyšujú. (s. 60-61) »PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: SCHARLIEB, Mary. The Seven Ages of Woman (A Consideration of the Successive Phases of Woman’s Life). Londýn, New York, Toronto and Melbourne : Cassell and Company Ltd., 1915. 286 strán.▐ Zverejnené: 12/02/2026
![]( "Láska je skutočný kameň múdrcov (Angelus Silesius)")
Základný popis
Výnimočný citát od nemeckého mystika Angelusa Silesia, ktorý prezentuje hlbokú filozofickú myšlienku o láske a jej transformačnej sile. Láska tu nie je sentimentálna slabosť, ale katalyzátor premeny – procesu tak radikálneho, že z ničoho dokáže stvoriť „všetko“.
« Láska je skutočný kameň múdrcov (Angelus Silesius) »
ZNAČKY: Citát – Inšpirácia – Psychológia – Sexuálna výchova – Mravný ideál – Muž a žena – Láska – Manželstvo – Materstvo – Rodina – Rodičovstvo – Pokora – Služba – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť
« Láska je kameň mudrcov.
V hline zlato nachádza,
nič v niečo premieňa,
a človek sa – vďaka nej – bohom stáva. (s. 141) »ŠTYLIZOVANÝ PREKLAD: © Bystroumný
ZDROJ: SILESIUS, Angelus. A Selection From the Rhymes of a German Mystic. Chicago (USA) : The Open Court Publishing Company, 1909. 174 strán.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/laska-je-skutocny-kamen-mudrcov-angelus-silesius/
▐ Zverejnené: 07/02/2026
![]( "Fašiangy vo svete: Pálenie pani Maslenice – Zvyk v severovýchodnom Rusku (Apollinary Vasnetsov, 1882)")
Základný popis
Scenéria, ktorá je v skutočnosti viac než len oslavou fašiangov. Je to tichá pripomienka niekdajšieho vnímania poriadku vo svete navôkol nás – sveta, kde boli tradície pevne zakorenené a spájali ľudí s prírodou a duchom ich predkov. Vasnetsov nám ukazuje moment prebiehajúceho pálenia pani Maslenice, postavy z pohanských rituálov, ktorá symbolizuje koniec zimného obdobia a privítanie jari, čím nám pripomína cyklus, nezvratný kolobeh života a smrti.
« Fašiangy vo svete: Pálenie pani Maslenice – Zvyk v severovýchodnom Rusku (Apollinary Vasnetsov, 1882) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Zima – Fašiangy – Maslenica – Príroda – Pohanstvo – Mytológia – Legenda – Rozprávka – Folklór – Rodičovstvo – Detstvo – Výchova – Rodoľubstvo – Slovania – Rusko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: Vsemirnaya illyustratsiya [Всемирная иллюстрация] / No. 681: 30. január 1882 (Zväzok 27 [XXVII.] – No. 5). 14. ročník [XIV.] Petrohrad (Ruské cisárstvo) : German Goppe, 1882.▐ Zverejnené: 04/02/2026
![]( "O troch prútoch: Ako Svätopluk svojich synov napomínal (1852)")
Základný popis
Veľká Morava v jej rannej kráse i tragických osudoch. Táto ilustrácia z roku 1852 zachytáva moment napomenutia Svätopluka, ktorý sa snažil poučiť svojich synov na príklade troch prútov. Scéna je jednoducho komponovaná, no pulzuje symbolikou a historickým významom. Prúty – nástroje disciplíny i moci – tu nadobúdajú hlbší rozmer ako metafora jednoty rodiny, ale aj štátu.
« O troch prútoch: Ako Svätopluk svojich synov napomínal (1852) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Mravný ideál – Rodičovstvo – Výchova – Rodina – Národ – Rodoľubstvo – Spoločenská zodpovednosť – Slovania – Slovensko – Legenda
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJ: KOLEDA – 1852 (Kalendář na rok přestupný). 2. Ročník. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Moravská národní jednota, 1852. cca. 380 strán. Pôvodná studnica: Moravská zemská knihovna v Brně.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/o-troch-prutoch-ako-svatopluk-svojich-synov-napominal-1852/
▐ Zverejnené: 03/02/2026
![]( "Zástera z okolia mesta Kyjov (Gaya) na Morave / „Slovakische Schürze“ – Mähren (1909)")
Základný popis
Objavte fascinujúce detaily zástery z okolia mesta Kyjov (Gaya) na Morave, zachytávajúce tradície a krásu slovanskej kultúry. Tento obrázkový dokument, datovaný do roku 1909, nás prenáša do minulosti, kde majstrovské umelecké ilustrácie odrážajú bohaté folklórne vzory a ornamenty typické pre moravské Slovensko. Zástery, ako symboly národnosti a etnika, sú úžasným príkladom slovanského dedičstva a kultúrneho odkazu, ktoré prežívajú v tradičnej architektúre a životnom štýle slovenských dedín. Preskúmajte dedičstvo, ktoré formovalo národ a komunitu, a objavte krásy slovenského folklóru.
« Zástera z okolia mesta Kyjov (Gaya) na Morave / „Slovakische Schürze“ – Mähren (1909) »
ZNAČKY: Umenie – Ilustrácia – Národ – Rodoľubstvo – Folklór – Vidiek – Slovania – Slovensko
UPOZORNENIE: Ilustračný obrázok aranžoval, retušoval, zrenovoval a obnovil „Bystroumný“, čím sa výrazne zlepšila jeho ostrosť a celková vizuálna rovnováha.
ZDROJE:- [1] ŠÍMA, Josef. Studie lidových výšivek z Čech, Moravy a Uher. Slovenska. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Nakladatel A. Píša, 1909.
- [2] ŠÍMA, Josef. Studien Über Nationale Stickereien Aus Böhmen, Mähren Und Der Ungar. Slovakei. Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Nakladatel A. Píša, 1909.
Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/zastera-z-okolia-mesta-kyjov-gaya-na-morave-slovakische-schurze-mahren-1909/
▐ Zverejnené: 02/02/2026
![]( "Stritene – Stritenije – Stretnutie Pána: Ako oslavovali Hromnice Rusnáci z Haliča / Galícia (Řehoř, 1910)")
Základný popis
Tradície a folklór Rusnákov, vrátane pálenia hromničiek počas sviatku Očisťovania Panny Márie, dňa plného symboliky a hlbokej duchovnosti, ktorý sa prenášal z generácie na generáciu ako tichá modlitba v srdci národa, ako odraz viery vo víťazstvo svetla proti temnote, kladeniu dôrazu na vlastnú očistu a obnove duše pred príchodom jari.
« Stritene – Stritenije – Stretnutie Pána: Ako oslavovali Hromnice Rusnáci z Haliča / Galícia (Řehoř, 1910) »
ZNAČKY: Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Panna Mária – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania – Ruthéni – Rusnáci – Rusíni – Galícia
« Posvěcení hromniček koná se přede mší způsobem obvyklým v katolické církvi; kněz jda tlumem, kropí do zástupu, který po tu chvíli má svíce pozvednuty jako palmy o květné neděli. Krátce přede mší lid vzájemně rozžíhá si svíce a rozžaté třímá je do konce mše. A že valné věřících přistupuje na Hromnice k zpovědi, rozsvěcují sí hromničky v čas přijímání. Obě dívky, vybírající vždy v neděli a ve svátek mezi lidem krejcary k účelům kostelním; na Hromníce odloží své hromničky v sakristii, aby je nezhašené opět přejaly po dokonané obchůzce. Za hromničné mše září na oltářích svíce nové a všecky. Po návratu z kostela hromnička vsune se za obraz, odkud snímá se jen za bouřky proti hoživým mrakům, k odvrácení neštěstí a plane pak na stole, nebo v ruce osoby šepotající modlitbu a šoulající se s ní po světnici. Umírajícímu vtiskuje se rozžatá hromnička do dlaně, aby lehčeji a dřive skonal (Volkov, okres Lvov). (Řehoř, s. 87) »
ZDROJ: ŘEHOŘ, František. Marianské dny Rusínů v Haliči. / Slovanský Přehled (Sborník statí, dopisův a zpráv ze života slovanského). 12. ročník (XII.), Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Česká akademie věd a umění, 1910. Pôvodná studnica: Knihovna Akademie věd ČR, Praha.▐ Zverejnené: 02/02/2026
![]( "Prečo sa Hromnice nazývajú sviatkom očisťovania Panny Márie (Fryč, 1898)")
Základný popis
Úryvok z textu o sviatku Hromnice a jeho vzťahu k očisteniu Panny Márie po pôrode Ježiša Krista (podľa Mojžišovho zákona), pochádzajúci zo štúdie F. Fryča „Původ svátků“. Pre Bohorodičku a jej syna bol tento rituál viac než len povinnosťou; stal sa príkladom ich pokory a poslušnosti pred božími zákonmi, aj keď ich vlastná čistota bola neporušená. Tento paradoxný akt podriadil najčistejšiu z žien zákonnej očiste – gestu symbolizujúcemu skromnosť pri prijímaní osudu v harmónii s vesmírnym poriadkom.
« Prečo sa Hromnice nazývajú sviatkom očisťovania Panny Márie (Fryč, 1898) »
ZNAČKY: Vianoce ║ Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Biblia – Ježiš Kristus – Panna Mária – Pokora – Služba – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
Rovnako aj vysvetlenie, prečo majú priamu súvislosť s Vianocami, pôrodom – narodením Ježiša Krista, a teda uzatvárajú vianočné obdobie:
« Dle zákona Mojžíšova byla každá žena israelská porodivši pacholátko nečistou po sedm dní; po uplynutí sedmera dní mohla domácími věcmi se zanášeti, za ne čistotu v předešlé míře považována nejsouc. Ale do svatyně nesměla aniž věcí Bohu obětovaných (na př. při obětech pokojných) požívati se jí dovolovalo. Když 40 dní a tudy veškeren čas očisty přešel, byla matka israelská povinna ve svatyni očistnou obět přinésti a sice na oběť smírnou holoubátko a na obět zápalnou jehně roční: byla-li chudobna zastupovalo jiné holoubátko místo jehněte. Tomuto zákonu podrobila se Bohorodička i narozený Bohočlověk, nejsouce přece jakožto nejčístší povinni, očistě se prodrobovati; aby nám dali příklad pokory a poslušnosti. O příhodě, vztahující se na svátek hromnic, vypravuje nám evangelium takto: „I přišel (Simeon) v duchu do chrámu. A když uváděli dítě Ježíše rodiče jeho, aby učinili za něj podle obyčeje zákona, tedy vzal jej on na lokty své a chválil Boha a řekl: ‚Nyní propouštíš, Pane, služebníka svého, podle slova svého v pokoji; nebo viděly oči mé spasení tvé, které jsi připravil před obličejem všech lidí, světlo k zjevení pohanům a k slávě lidu svého israelského. (Fryč, s. 28) »
ZDROJ: FRYČ, F. Původ svátků. / Hlídka (Měsíčník vědecký se zvláštním zřetelem k apologetice a filosofii) – Číslo 6, Červen 1898. 15. ročník (XV.), Brno (Rakúsko-Uhorsko) : Papežská knihtiskárna benediktinů rajhradských, 1898. Pôvodná studnica: Moravská zemská knihovna v Brně.Zdieľanie: bystroumny.sk/pomedzi/preco-sa-hromnice-nazyvaju-sviatkom-ocistovania-panny-marie-fryc-1898/
▐ Zverejnené: 01/02/2026
![]( "Hromnice: Sviečky „hromničky“ – Pripomienka „pravého Svetla“ a okamihu zasvätenia Ježiša Krista jeho osudu (Ondrej Dučman, 1866)")
Základný popis
Odraz viery spojený s prastarými sviatkami. Obrázok zobrazuje fragment historického textu z tlače 19. storočia, konkrétne citát odkazujúci na Hromnice a význam Ježiša Krista. Sviečky „hromničky“, tie malé plamieniky v tme zimy, boli viac než len symbolom očisťovania Panny Márie; niesli so sebou odkaz na Ježiša – svetla, ktoré prenikne do temnoty a prináša nový začiatok. Text je typický svojou archaickou rečovou formou a hlbokým duchovným posolstvom, evokuje niekdajšiu atmosféru tradície a kresťanskej symboliky v období fašiangového obdobia.
« Hromnice: Sviečky „hromničky“ – Pripomienka „pravého Svetla“ a okamihu zasvätenia Ježiša Krista jeho osudu (Ondrej Dučman, 1866) »
ZNAČKY: Umenie – Citát – Zima – Hromnice – Kresťanstvo – Ježiš Kristus – Panna Mária – Folklór – Rodoľubstvo – Slovania
« Božské dítě, jemuž při narození andělé Boží čest a chválu pěli, k němuž pastýřové Betlemští s radostí chvátali, jemuž králové z východních krajin s pokorou se kláněli: koná dle slov dnešního sv. evangelia, neseno jsouc od panenské Matky své, prvou pouť do chrámu Božího, do domu Otce nebeského. S vroucí radostí vzal bohabojný Simeon Pacholátko nebeské na lokty své. Jakmile je spatřil, nežádá si nic jiného, než smrť. Vidělť zajisté toho, jenž byl očekáváním národův; drželť na loktech svých toho, skrze něhož měla požehnána býti všecka pokolení země. Smrtelné oči Simeonovy vidí toliko slabé dítko, ale duch jeho zří v budoucnosti Božské skutky Jeho. Protož velebí sv. stařec v prorockém nadšení to Ditko jako světlo ku zjevení národů, a právem; nebo co jest slunce naší zemi, to jest Ježíš životu lidskému. Co Simeon pravil v pravdě a skutečnosti, to nám připomíná Církev při dnešní slavnosti v obraze a podobenství. Známo vám, nejmilejší, že se dnes světí svíce, jež zoveme hromnice. Svíce tyto svěcené, jež se dnes při slavném průvodu a při službách Božích ke cti Boží roznětí a rozžaté v rukou drží, mají nám býti upomínkou na toho, jehož nazývá Simeon světlem k zjevení národů, a o němž praví sv. Jan, že jest „pravé světlo osvěcující každého člověka, přicházejícího ha tento svět.“ (s. 47) »
ZDROJ: MUŽÍK, Antonín. Kazatelé slovanští (s pomocí několika bratří duchovních). Praha (Rakúsko-Uhorsko) : Kněhtiskárny Cyrillo-Methodějské, 1875. Pôvodná studnica: Národní knihovna České republiky – Knihovní fondy a služby, Praha.
