POMEDZI / Najnovšie články:
29/06/2026
« Atrofia duše – medzi „hraním sa“ a „dobrodružstvom“: Voľba adaptácie jedinca vo forme stagnácie, osobnostného úpadku a infantilizácie, prejavené ako – „ohradzovanie“ jadra „charakterových defektov“ (moc, status, nedotknuteľnosť), zbavovanie sa zodpovednosti (prenášanie následkov), neschopnosť milovať, užívanie iných na svoj osoh, snaha „zdať sa“ a predstieraná „odvaha“ v nepodstatnostiach… »Text analyzuje rozdiel medzi prístupom k životu v podobe účastníka „detskej hry“, kde jedinec – v procese osobnostného rozširovania (expanzie) – sám seba privádza do stavu stagnácie, zväčša v tých najpodstatnejších sférach ľudského života, do stavu vyhýbania sa skutočnému „dobrodružstvu“, skutočným životným výzvam na ceste osobnostného rastu. Väčšina ľudí prežije celý život v neustálej „hre“. Hra je príjemná, lebo je bezpečná. Z hľadiska charakterovo-morálnych vlastnosti a historicko-kultúrneho rozhľadu sa jedná zvyčajne o pomerne prostoduché bytosti – „duchovne lenivé“ – a ich spôsob rozhodovania prebieha v nejakej tej „pragmatickej“ rovine. Snažia sa všemožne spôsobom vyhnúť zodpovednosti, a tak si volia také rozhodnutia, kde minimalizujú možné negatívne konzekvencie, ktoré sa pre nich neskôr môžu vyskytnúť.
27/06/2026
« „Stanza della Segnatura“: Ako Raffaello Santi – umením odrážajúcim jeho génia – prehováral o nevyhnutnosti dôkladného poznania „vied“, ktorými sa človek môže priblížiť k „božskej pravde“ (Johann David Passavant, 1872) »Medzi nebeským poriadkom a pozemským hľadaním. Analýza fresky renesančného maliara Raffaella Santiho. Prostredníctvom citátu predkladajúceho slová Johanna Davida Passavanta sa dostávame k hranici tradičnej dialektiky viera vs. poznanie (rozum). Ibaže veda tu odrazu nie je protikladom viery, ale práveže naopak – len vďaka vede, dôkladnému poznaniu jednotlivých jej disciplín, sa človek môže osobnostne vyzdvihnúť na úroveň, aby bol schopný postihovať „božskú pravdu“ vo svete navôkol seba.
26/06/2026
« Tradícia a kontinuita: Pretrvávajúce právo našich otcov a odovzdávanie takého dedičstva ďalším generáciám, aby sme neokrádali našich synov (Rudyard Kipling – The Heritage) »Kiplingov pohľad na čas a povinnosť, zároveň psychologická diagnóza stavu človeka odtrhnutého od svojich koreňov. Text rozoberá tému obety predkov a morálnej povinnosti potomstva za zodpovednosť pri zachovaní ich kultúrneho a duchovného odkazu. V dobe, kedy sa naša spoločnosť, pod tlakom sileného individualizmu a obsesie vlastnou – neraz psychicky narušenou – maličkosťou, rozpadá na tisíce kadejakých nesúrodých fragmentov a „identita“ je vnímaná len ako produkt prevládajúceho trendu a momentálneho výberu – na podklade akéhosi primitívne navodeného pocitu „páčivosti“ – z ponuky „hlásateľmi pokrokovo správneho a dovoleného“ nám dodaných povolených svetonázorových orientácii, nás tieto slová prinavrácajú k základnej pravde o ľudskom bytí: sme len jedným článkom v reťazci. Najčastejší zánik spoločností nastáva vtedy, keď jednotlivec prestane vidieť súvislosť medzi svojím „ja“ a predkami, keď nie je schopný milovať, len používa, keď sa mu jeho životným krédom stáva „Non serviam“ a ostatní sú tu pre neho a jeho blaho.
25/06/2026
« Slováci („Slovacs“) v srdci veľkomoravského kráľovstva: Pokusy o vymedzenie pôvodného historického rozšírenia Slovanov (Conversion of The West – The Slavs, 1879) »Detailná ilustrácia v štýle viktoriánskej kartografie, ktorá mapuje etnický pôvod Slovákov v kontexte európskej histórie. V týchto vyblednutých tónoch hľadáme odpoveď na otázku: „Kým sme boli?“ Ale čo je oveľa podstatnejšie, táto mapa – so všetkými jej nepresnosťami a nedokonalosťami – prináša ešte jednu, oveľa podstatnejšiu: „Kým sme sa stali?“ Pretože práve takýto prístup otvára cestu k debatám o tom, že – síce sme raz boli, a teraz nejako sme… ale ak budeme pokračovať… tak ako pokračujeme, s prístupom zo strany našich politických elít a lokálnych oligarchických správcov nadobudnutého majetku, všetkými ostatnými nevidiacimi a nepočujúcimi, ktorí nejakým spôsobom profitujú zo súčastného stavu na Slovensku, tak je prakticky isté, že jedného dňa – slovenská kultúra s jej nositeľmi Slovákmi – jednoducho nebude v podobe, v akej bola po stáročia. Kontinuita nejakého kolektívneho povedomia sa postupne vytratí a namiesto „žijúcej kultúry“ sa stane (aspoň tým) „bezduchým folklórnym skanzenom“. Národ, ako spoločenstvo osôb, ktorého väčšina sa definuje len cez spotrebu a krátkodobé výhody, zapredávajúc budúcnosť vlastného potomstva, taký národ prestáva byť kultúrou a stáva sa len demografickou štatistikou obývajúcou isté územie…
24/06/2026
« Svätojánske slávnosti – Vajánuo – Sobotky: Ľudové obyčaje počas sviatku sv. Jána Krstiteľa na Slovensku, kde tradície sú vysokými štítmi hôr chránené vo svojej pôvodnej rýdzosti… (Vykoukal / Z časů dávných i našich, 1893) »Keď tma dedinu zastrie a všade na nebesiach sa hviezdy zaligotajú, vtedy sa v srdciach Slovanov prebúdzajú spomienky na zvyky ich predkov. Svätojánske ľudové tradície na Slovensku. Opis starodávnych obradov pri príležitosti „Vajánuo“ (Sobotky). Pálenie ohňov na vysoko položených horských lúkach, sprevádzané tradičnými piesňami a tancom mladých šuhajov a dievčin.
23/06/2026
« Byzantský dvojkríž na čele sprievodu oslavujúceho sv. Jána Krstiteľa: „Das Kupalo – oder Johannisfest in Kosino (Rußland)“ [Emil Steinmann / Illustrirte Zeitung, 1873] »V centre kompozície stojí duchovný a jeho gesto rukou je smerované k nebesiam, no jeho prítomnosť je pevne zakotvená v starobylej zemi Slovanstva. Obrázok zobrazuje byzantský procesný dvojkríž a ortodoxných duchovných sprevádzaných ľudom v období letného slnovratu, keď sa kresťanská tradícia sv. Jána Krstiteľa preplietala s folklórnymi rituálmi slovanského božstva Kupalu a centrom tohto diania boli potoky a brehy riek. Ľudia sa tu na jednej strane klaňajú pred božským poriadkom (procesiou), no zároveň sú neoddeliteľne viazaní k elementárnym silám slnka a vody.
22/06/2026
« Kupala – Sobotka – Svätojánska noc v šarišskej stolici: „Kúpala sa svätá Anna…“ (Ján Kollár / Národnie zpiewanky čili pjsně swětské Slowáků w Uhrách, 1834) »Prvky kresťanskej tradície a staroslovanského pohanstva vo forme poetického „etno-dokumentu“. Nazrite do tajov hlbokého prepojenia našich slovanských predkov s prirodzeným cyklom prírody. Svätojánska noc v tomto texte pripomína staré mytologické príbehy previazané s obdobím letného slnovratu, kedy sa verilo v magickú silu rastlín, oživujúcu a ozdravujúcu silu vôd – v podobe rôznych prameňov a potôčikov, no a v neposlednom rade v očistnú silu ohňa.
22/06/2026
« Svätojánska noc a preskakovanie očistných plameňov: „Perunovi česť i sláva! Svätý oheň pre Kupala!“ (1841) »Vyobrazenie stránky historického dokumentu pochádzajúceho z básnickej antológie dokumentujúcej staré slovanské zvyky a niekdajšiu vieru v pohanských bohov u Slovanov. V týchto veršoch z roku 1841 sa prebúdzajú slávne (svätojánske) ohne, ktoré horeli na poliach, pričom v tých časoch ešte stále dôvetkom a s venovaním slovanskému božstvu rodiacej zeme – „Kupalovi“. Oheň tu nevystupuje ako zničujúci element, ale v pozícii prostriedku očistenia – transformácie seba samého.
21/06/2026
« Príchody a neskôr odchody: Lastovička ako symbol prirodzeného poriadku – „Panta rhei“ – navôkol nás (Frances Brundage a Sophia May Bowley) »Dekoratívne prvky z detskej knihy z prelomu storočí, ktoré nám pripomínajú nemenné cykly prírody: „Všetko plynie“ („Panta rhei“). Lastovička je symbolom návratu a odchodu. Každý jej návrat (a neskôr odchod) nás konfrontuje s našimi vlastnými zmenami a neúprosným prúdom času. Je preto nielen symbolom zániku, ale aj budúceho rastu a obnovy, v podobe príchodu nových generácii…
21/06/2026
« Devucha medzi ružami (Carl Schuster – Karl Maria Schuster / Vienna, 1896) »Mravný ideál čistoty a harmónie s prírodou. Ruža tu nesie dvojaký význam – radosť z krásy a zároveň varovanie pred tŕňom reality, pokiaľ žena nie je pripravená na rozhodnutia, nevyhnutné voľby a úlohy, ktoré pred ňu život (pri jej vstupe do dospelosti) pripraví.
21/06/2026
« Venček v potoku: Svätojánska noc na sviatok Jána Krstiteľa v Malorusku (1896) »Na obrázku vidíme skupinu dievčat pri potoku počas obdobia letného slnovratu, presnejšie niekedy počas ďňa pridhádzajúcej svätojánskej noci. Dievčatá na brehu potoka stoja na hranici dvoch svetov: sveta dievčenstva a sveta dospelosti. Venček pustený po prúde vody nie je len plávajúcou ozdobou z kvetov. Takýto rituál plnil omnoho dôležitejšiu funkciu…
21/06/2026
« Oslava letného slnovratu: Kupala – Kupadla – Kupadelné sviatky – Svätojánska noc (Krestovský ostrov – Petrohrad / 1869, ilustroval Karel Brož) »Znázornenie folklórnych tradícií súvisiacich s príchodom letného slnovratu, na ktorý nadväzovali oslavy v rámci niekdajšieho komunitného života. „Kupala“ – „Kupadla“ – „Kupadelné sviatky“ sa spájali s dvoma živlami: ohňom a vodou, čo nie je ničím iným, než klasickým archetypálnym symbolom duality, kde oheň očisťuje a voda – naopak – prinavracia život, oživuje, čo znázorňuje akýsi prirodzený poriadok v podobe opakujúceho sa cyklu prírody.
