Minulý mesiac som si zakúpil knihu, ktorú napísal americký psychológ – Lawrence E. Hedges. Je to už staršia (pomerne hrubá) kniha s nejakou tou teóriou, no najmä veľmi detailným opisom rôznych klinických prípadov. Kto by povedal, že o pár týždňov na to, sa v našej spoločnosti začnú ozývať hlasy o tom, ako na tej „matke“, ktorá dieťa vynosí, zas až tak nezáleží. Rozhodol som sa preto priniesť jeden krátky citát na zamyslenie, či sa dotyční náhodou nemýlia, a aký traumatický zážitok pre novorodenca môže predstavovať okamih, keď po narodení o matku okamžite príde. Neviem, (pravdepodobne nielen pre mňa) je naozaj veľmi ťažké pochopiť, ako niekomu nedochádza, že vzťah „matka-dieťa“, vzájomná väzba medzi nimi sa buduje – pomerne dlhú dobu – už počas samotného tehotenstva. Na to by sa nemalo zabúdať. A ono je to vlastne paradox, ako sa poniektorí tvária: „Takto to určite nie je,“ snažia sa materstvo oddeliť od tehotenstva, aby samotné tehotenstvo potom prezentovali ako indiferentný „biologický akt“, prípadne ak už takúto argumentáciu čiastočne akceptujú, vzápätí ju nejako znevažujú – znižujú jej význam, lebo by si inak možnože museli priznať, aj napríklad: „Veď pri tých potratoch… sa naozaj vraždia…“ Kto? Dopovedzte.