Pripomenutie, že stratené niekedy nie je „navždy“ stratené, a že len čaká na to, aby sme „to“ našli. A možno práve táto neistota medzi stratou a nájdením v sebe obsahuje tú najväčšiu životnú krásu: nádej. Na jednej strane pozorujeme, ako sa nerozumné stvorenie ocitne v neznámom prostredí čeliac nebezpečenstvu, ktoré nie je schopné zvládnuť, odsúdené na milosť a nemilosť osudu, stane sa predmetom hľadania. Na druhej strane sledujeme nekonečnú lásku pátrajúceho. Pastier, ktorý necháva deväťdesiatdeväť oviec a ide za tou jedinou – stratenou, nám ukazuje paradox ľudskej lásky. Podobenstvo o stratenej ovci v tomto konkrétnom šate nadobúda takmer hmatateľnú váhu. Typografia 18. storočia – s jej špecifickým rytmom – pôsobí ako ozvena zo sveta, v ktorom bolo hľadanie pravdy hlbšie, a preto aj bolestivejšie. Bolo potrebné – a ľudia boli ochotní – v procese hľadania pravdy vynaložiť mnoho úsilia a obety.