« Scéna, ktorá je tu znázornená, nie je v pravom zmysle slova „Posledná večera“, ale ustanovenie Najsvätejšej sviatosti Kristom v noci pred jeho utrpením. Fra Angelico sa odklonil od bežnej „giottovskej“ kompozície [Giotto di Bondone, pozn.] a ponúkol nám interpretáciu tohto námetu, akú v talianskom umení vidíme len zriedka.

Horná sieň v Jeruzaleme je tu vytvorená podľa vzoru refektára kostola sv. Marka. Dlhý stôl, trojnohé drevené stoličky a studňa s lanom a džbánom v jednom rohu sú všetky verne reprodukované a  cez úzke okná vidíme strechu kláštora pokrytú červenými taškami na druhej strane kláštorného dvora. Osem apoštolov […] pri stole, zatiaľ čo Kristus v bielom rúchu pokojne prechádza od jedného k druhému a v rukách nesie posvätený chlieb. Štyria ďalší, medzi ktorými je aj Judáš s čiernou svätožiarou okolo hlavy, kľačia na podlahe vpravo a naproti nim, tiež na kolenách, je Panna Mária, zahalená do šedého rúcha, s rukami zbožne zloženými, kontemplujúca ustanovenie mystického obradu.

Slávnostný pátos scény je nádherne podaný a ak sú na jednej strane nedostatky maliarovho umenia viac než zvyčajne zjavné v strnulosti a neohrabanosti foriem, jeho nežný cit sa nikdy neprejaví plnšie ako v túžobnej tvári milujúceho učeníka, ktorý práve prijíma nebeský chlieb z rúk svojho Učiteľa.

Túto fresku namaľoval Fra Angelico na stenu jednej z mníchovských komnát v kláštore sv. Marka, dnes Národnom múzeu, a horná časť kompozície bola prerušená šikmou strechou. (s. 208) »