« …je najlepšie a najlacnejšie lekárstvo prechádzka na čerstvom povetrí. Nepotrebuješ chodiť za blanketami a lekármi, do lekární za prachom… Šiel som rovno na čerstvé a bezprašné povetrie za mesto na lúky k riečke — v úradných hodinách!… Nikomu nič nepovedal, len som sa vytratil ako smrad z nohavíc. Uznávam, mal som to oznámiť nášmu starému, lebo poriadok je duša vecí, ale, myslel som si, pokrčí nosom, ako obyčajne a nedovolí. Čo budem chodiť? Veď sa vrátim. Nuž riskoval som…

Bolo krásne júlové ráno. Na lúkach ani človiečika… Stačilo sa už poumývať i nebo i zem, i tráva i popukaný od suchoty chodníček. Slnko ich už vyutieralo do sucha. Lúky sa napustily voňavkami. Všetko sa jagalo. Stromy, kvety, listy, kry, strieborná retiazka rieky… Príroda, páni moji, to je salón s tepichmi [koberec, pokrovec, pozn.], foteľmi, rastlinami, kvetinami, obrazmi, špliechajúcou vodou, vtákmi, svetlom i tôňou, útulnými kútikmi. To je nie moja kancelária číslo sedem… Idem popukaným chodníkom s mravcami, šťuchám paličkou do krtčích dier a mravenčích kopcov, pozerám, ako mi skáčú do cesty kobylky, vidím stĺpiky syslov, ako sa dvíhajú a miznú pred mojimi krokmi, a tu odrazu šibnú mi do očí v zelených krovinách dve červené… (s. 71-72) »